Váš rodinný príslušník začína zvyšujúcim sa vekom zabúdať, je náladový, nervózny, poprípade mu bolo už aj diagnostikované určité štádium demencie. Vy sa snažíte robiť aj nemožné ale neustále medzi oboma vzniká napätá atmosféra a neviete ho pochopiť.
Prístup k osobám s demenciou je neskutočne dôležitý, aby ste sa vyhli nepohode seniora, vašej vyčerpanosti a celkovo zlej nálade na oboch stranách. V článku vám chcem pribížiť spôsoby a techniky ako fungovať s osobou s demenciou. Život s človekom s demenciou si vyžaduje obrovskú mieru trpezlivosti a pochopenia.
Presne takú akú mali oni s nami keď sme boli deťmi.......
Demencia je závažným degeneratívnym ochorením mozgu, ktoré sa prejavuje úbytkom poznávacích funkcii. Súvisí s pribúdajúcim vekom. U blízkeho pozorujeme prejavy ako strata pamäte, (spočiatku len sporadicky neskôr pravidelne), dezorientácia, náladovosť. Ako prvé si musíme uvedomiť, že váš blízky potrebuje pochopenie a povzbudenie. Naopak upozorňovanie na nedostatky prehĺbia frustráciu, náladovosť a hnev.
V začiatkoch ochorenia je starý človek sám vnútorne znechutený z toho, že zabúda, aj keď vám to možno nepovie. Ak tento pocit v ňom umocňujete vyčítaním jeho chýb, dochádza k nezhodám. Povedzme si pravdu, nám by tiež nebolo príjemné, ak by nám vo vyššom veku, naša rodina pripomínala a vyčítala chyby. Demencia môže spôsobiť, že chorý svojím správaním spôsobuje ťažkosti okoliu. Nerobí to však úmyselne. Každá osoba s demenciou je jedinečná osobnosť, s vlastnými životnými skúsenosťami, názormi, a treba k nej pristupovať individuálne. Napriek tomu, že má typické príznaky, u každého sa ochorenie prejavuje inak.
Zachovať dôstojnosť
Alzheimerova choroba a iné príbuzné ochorenia ohrozujú dôstojnosť chorého. Človek si sám uvedomuje, že sa s ním niečo deje, a ľudia v okolí mu to ešte potvrdzujú. Často sa o jeho chybách rozprávajú priamo pred ním, čo je naozaj veľmi nepríjemné. To priam ohrozuje vnímanie obrazu seba samého. My ako rodina musíme myslieť nato, že sa jedná o dospelého človeka, a každý z nás má právo, aby sa k nemu druhý správal dôstojne bez ohľadu na chyby, ktoré vzhľadom k veku robí. My „mladší“ máme tendenciu sa k rodičom správať akoby boli deti a tento prístup len zhoršuje situáciu.
Akceptácia situácie
Nato aby ste život s blízkym s alzheimerovou chorobou zvládli, je nutné prijať ho takého aký je.
Akceptovať, že:
- iné to už nebude a absolútne sa nesnažiť vrátiť ho do reality
- nemá zmysel sa s ním hádať, kto má pravdu
- on sa zmeniť nemôže, môže sa zmeniť len prístup, ktorý k nemu máme my
- veci ktoré robí, nerobí úmyselne a naschvál, ale jeho správanie ovplyvňuje ochorenie
Zásady komunikácie
S blízkym komunikujte vždy ako s dospelým. Nekarhajte ho ako malé dieťa, môže ho to ponižovať. Pri opatrovaní máme možno tendenciu zdrobňovať (umyjeme ručičky, nožičky), ale práve takéto infantilné správanie opatrovaného často frustruje, aj keď vám to priamo nepovie. Prejaví sa to ale podráždenou náladou voči vám. Pri komunikácii trpezlivo hľadajte význam toho čo chce povedať. Aj keď sa možno zdá, že slová nedávajú zmysel. Niekedy chorý nahrádza slová ak si nevie spomenúť. V tomto prípade ich nenápadne opravte. Napríklad – „Podaj mi ten šmýrovák“, vaša odpoveď, „myslíš ďalekohľad?" Rozprávajte vždy pomaly a zreteľne, nie všetky slová je senior schopný zachytiť a hneď spracovať.
Používajte radšej krátke a jednoduché vety, (ak je ochorenie pokročilejšie a blízky menej rozumie). Keď je v počiatočnom štádiu, treba mozog trénovať a naopak nezjednodušujte priveľmi. V prípade, že nerozumie skúste vetu preformulovať. Ak vám blízky niečo hovorí a následne ostane ticho, vyberte vhodné slovo, ktoré podľa vás malo pokračovať v kontexte, a odmlčte sa. Je možné, že vetu následne dokončí. Takto by sme mali seniora aktivizovať čo najdlhšie a nerozprávať za neho. Snažte sa byť vždy pokojní. Keď idete za blízkym, najlepšie je pred vstupom do miestnosti zhlboka sa nadýchnuť, vydýchnuť, vyčistiť si hlavu a nevstúpiť s výčitkami, či zlou náladou. Chorý len zrkadlí vaše správanie a bude sa chovať rovnako. (Toto je veľmi zložité, človek má celkovo stres v práci, osobnom živote....), ale verte mi ak dodržíte dobrú náladu a pozitívny prístup ako boomerang sa to vráti v podobe správania sa seniora k vám. Využívajte aj neverbálne prejavy – mimiku, gestiku a taktiež si všímajte neverbálne prejavy blízkeho. Snažte sa v pokoji dekódovať čo nimi chce povedať.
Vraciať do reality je zbytočné a neúčinné
Osoba s demenciou neustále žije v minulosti. Oponovať jej a vracať ju do prítomnosti nemá zmysel. Spomínajte spolu. Nechajte nech môže prejaviť svoje city. Ak niekoho hľadá blízkeho, chce ísť domov, (pritom doma je) bude zbytočné vysvetlovať, že je doma. Stretnete sa len s opakovaním požiadavky.
Podporte rozhovor: "A ako to vyzerá u vás doma?" "Tak poďme, ideme domov a porozprávate mi, kto všetko vás doma čaká?".......a odveďte blízkeho na miesto, kde si sadnete a porozprávajte sa o minulosti. Zväčša sa ukľudnia. Takto treba riešiť každú situáciu, nemá zmysel blízkeho presviedčať. Nepoužívajte PREČO, NAČO, ZAČO. Takéto otázky si vyžadujú hlbšie zamýšlanie, ktoré už senior s demenciou často kapacitne nezvláda.
Ak hľadá blízkeho napríklad manžela, opäť je zbytočné hovoriť, že tu nieje. Môžete reagovať : "A pamätáš si ako rád chodil na ryby?" "Aké mal vlasy, oči? "Opíš mi ako ste sa spoznali?"
Ako to vyzerá v praxi?
Predstavme si teda príklad takého ústretového prístupu k osobe s demenciou. Otec, len začínajúce ochorenie, v priebehu dňa už aspoň šiesty krát nevie nájsť kľúče, okuliare, lieky.......namiesto výčitky sa ho pýtajte „ Pamätáš, kde si ich naposledy mal?, skús si spomenúť čo si naposledy robil, označím Ti miesto kde si ich budeš vždy odkladať?, poď skúsime ich nájsť spoločne......, čo by podľa Teba pomohlo aby si ich nemusel vždy hľadať?"
Keď prídete za chorým mali by ste zaklopať. Ak sa vás opýta prečo ste prišli, vhodné je odpovedať: „Prišiel som vás (ťa) pozrieť." "Rád trávim čas v Tvojej spoločnosti." Ak vás nespozáva predstaviť sa menom. Chytiť ruku pohladiť. V začiatočnom štádiu dávať otvorené otázky, "Ako sa máš? "Čo si dnes robil?", ale v pokročilom len tie, na ktoré odpovedá áno/nie. "Mal si dnes dobrý deň?" "Pôjdeme na prechádzku?" "Môžem Ťa objať?", dôležité je nechať ich rozhodovať sa samých pokiaľ je to možné. Keď ukončujeme konverzáciu „ďakujem, že sme boli spolu“....."dobre som sa s Tebou dnes cítil".
Akékoľvek viac-slovné inštrukcie hovoríme postupne, a počkáme kým ich chorý vykoná. Nepoviem všetko naraz ako napríklad: "Prosím, postav sa, poď sem za stôl a zober si jedlo."
Správne: "Prosím postav sa", počkám kým vykoná, "poď sem za stôl", opäť čakám a následne, "zober si jedlo."
Aj keď je to ťažké, skúsme v každej minúte s naším blízkym nájsť pozitívum. Snažme sa spojiť práve pomocou spomienok, pretože v prítomnosti už často nevedia kto sme. Pristupujme k nim s láskou a úctou, akoby sme chceli aby sa neskôr správali naše deti k nám. Dúfam, že článok priblížil svet ludí s demenciou, a pomôže v prístupe k Vášmu blízkemu.
Viac o demencii nájdete tu: http://www.alzheimer.sk
autor: tím infora